Milan PAVLOVIČ, Stanislav CAGÁŇ¹

(Z Katedry vnútorného lekárstva, vedúci doc. MUDr. Š. Hrušovský, CSc. DrSVS. a zo Subkatedry zdravotných sestier internistických smerov¹, vedúci prof. MUDr. S. Cagáň, DrSc., Slovenskej postgraduálnej akadémie medicíny, riaditeľ prof. MUDr. J. Štencl, CSc.)

      Vývoj v medicíne, a tým i vo vnútornom lekárstve, vo svete i u nás postupuje veľmi rýchlo. V r. 1989 vyšla vo Vestníku MZ SR (ročník 39, čiastka 5 - 6, z 15. septembra) predošlá koncepcia vnútorného lekárstva. Od r. 1989 dochádza však na Slovensku k zásadným zmenám v organizácii a v riadení zdravotníctva. Zmenila sa a ešte sa ďalej vyvíja štruktúra zdravotnej starostlivosti, jej poskytovanie aj vlastnícke vzťahy. To všetko si vyžaduje novelizovanie koncepcie medicínskych odborov. Návrh novelizovanej koncepcie vnútorného lekárstva sme predložili internistickej obci na Slovensku a po prepracovaní ju poskytujeme v definitívnej podobe Ministerstvu zdravotníctva SR. Sme si vedomí toho, že koncepciu bude po čase opäť potrebné novelizovať. Verzia, ktorú predkladáme, vznikla ako výsledok dlhej diskusie vedúcich internistov a Poradného zboru Katedry vnútorného lekárstva SPAM počas diskusných sústredení vedúcich internistov na Slovensku (každoročne od r. 1992) i pripomienok hlavných odborníkov MZ SR, ale aj ako výsledok diskusií a početných článkov o koncepcii vnútorného lekárstva v časopise Vnitřní lékařství.

      Vnútorné lekárstvo je základný odbor klinickej medicíny, ktorý zovšeobecňovaním poznatkov ostatných medicínskych odborov zaisťuje koordináciu a integráciu v poskytovaní liečebnej a preventívnej starostlivostí. Náplňou odboru je prevencia, vyhľadávanie, diagnostika, liečba, rehabilitácia, prognostická stratifikácia, vedeckovýskumná činnosť a sústavné vzdelávanie v oblasti chorôb vnútorných orgánov.

      Funkciou vnútorného lekárstva je koordinovanie, integrovanie a zovšeobecňovanie poznatkov medicíny v záujme zdravia populácie. Sú to stále funkcie vnútorného lekárstva. Mení sa iba ich obsah v závislosti od úrovne vedeckých poznatkov v medicíne, ekonomických podmienok spoločnosti, zdravotných a sociálnych pomerov v určitom období.

1.    Koordinačná funkcia.
      Vnútorné lekárstvo má v sústave lekárskych vied osobitné postavenie, je teoretickou bázou klinického myslenia, ale je i osou praktického konania lekára klinickej medicíny. Umožňuje zaisťovať starostlivosť o chorého tvorivou syntézou výsledkov bádania v medicíne všeobecne, najmä v rámci všeobecnej internej medicíny a nadstavbových odborov, ktoré tvoria jej integrálnu súčasť. V koordinačnej funkcii majú osobitné postavenie vedúci všeobecných internistických pracovísk, ktorí dávajú do súladu činnosť v odbore s činnosťou špecialistov, s ich názormi, ale aj závermi. Úlohou vedúcich internistov je nadobudnúť čo najviac poznatkov z každej oblasti vnútorného lekárstva, mať schopnosť získať prehľad o celom odbore a robiť správne rozhodnutia i za zložitých okolností. Podobné úlohy má vlastne každý internista na svojom pracovnom úseku.

2.    Integračná funkcia.
      Prudký rozvoj v jednotlivých odvetviach vnútorného lekárstva sa spája s veľkým nárastom nových poznatkov, takým, že všeobecný internista nemôže obsiahnuť úroveň odborných vedomostí všetkých špecialistov. Navyše, stupňujúca sa snaha o špecializáciu podľa jednotlivých orgánov a orgánových systémov vedie nielen k narastaniu počtu špecializácií, a tým v internej medicíne aj k diferenciácii, ale i k istej dezintegrácii v nej. Vytvárajú sa nové špecializácie, ale špecializácia vzniká aj vnútri nadstavbových odborov, keďže tieto využívajú mnoho náročných diagnostických a liečebných postupov, čo by mohlo vyústiť až do atomizácie. Pre zachovanie celistvého pohľadu na chorého je však reintegrácia nevyhnutná, ale musí byť na novej, vyššej úrovni. Úzko zameraní špecialisti nemôžu vo svojej odbornosti zaisťovať starostlivosť o všetkých chorých. Po diagnostike a stabilizácii choroby liečbou preberá chorých do svojej starostlivosti zväčša všeobecný (praktický, rodinný) lekár. Časť z týchto chorých však vyžaduje pre povahu choroby, pripojené chorobné stavy, najmä pre polymorbiditu a pod. osobitný a náročný postup pri ďalšom sledovaní a liečbe. Takýchto chorých do svojej starostlivosti preberá všeobecný Internista. Internista musí byť preto skúseným integrátorom, ktorý zaisťuje starostlivosť o chorý organizmus ako celok, teda o chorého človeka, nie iba o jednotlivca s poškodeným orgánom či s ochorením orgánového systému. Internista preberá zodpovednosť za chorého ako celú živú bytosť s rôznymi chorobami, hoci diagnostikovanými rôznymi špecialistami, najmä za chorých s polymorbiditou a za chorých v pokročilom veku. Je tak všeobecným integrátorom v klinickej medicíne, plniac integrujúcu funkciu vnútorného lekárstva. Interná medicína zaisťuje i súlad svojich nadstavbových (čiastkových) odborov, ale s potrebou spolupráce aj s radom iných odborov. Zásluhou takejto činnosti vo vnútornom lekárstve si mnoho klinikov osvojilo moderný patofyziologický, biochemicko-metabolický a geneticko-imunologický prístup ku klinickej problematike.

3.    Generalizačná funkcia.
      Vnútorné lekárstvo je integrovaným, ale aj integrujúcim medicínskym odborom. Má za úlohu odhaľovať spojitosti pri vzniku chorôb a zovšeobecňovať ich. Na jednej strane je síce nevyhnutné, aby sa pri riešení zložitých chorôb podieľali špecialisti internistických i iných medicínskych, najmä klinických odborov, na druhej strane zasa na zovšeobecnenie ich poznatkov, názorov a záverov má najväčšie predpoklady všeobecný internista, keďže k tomu nadobudol erudíciu. Za toto však i sám preberá zodpovednosť. Preto, ak má internista byť generalizujúcim a integrujúcim článkom v klinickej medicíne, čiže všeobecným internistom, musí pri zovšeobecňovaní poznatkov vychádzať nielen zo svojich zistení a názorov, ale rovnako aj z názorov odborníkov ostatných klinických medicínskych odborov. Toto je zovšeobecňujúca - generalizačná funkcia vnútorného lekárstva. Hlavnou funkciou vnútorného lekárstva je poskytovanie preventívnej a liečebnej starostlivosti dospelej populácii. Na zaisťovanie takejto starostlivosti sa vytvára koncepcia odboru. Koncepciu sme preto pre vnútorné lekárstvo pripravili po opakovaných rokovaniach a pripomienkach. Prepracovaný návrh predkladáme Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky v tejto podobe.

LITERATÚRA: CAGÁŇ, S., PAVLOVIČ, M., LUKÁČ, M.: Súčasný stav a úlohy vnútorného lekárstva na Slovensku. Bratisl Lek Listy, 90, 1989, č. 11, s. 857 - 860. CAGÁŇ, S., PAVLOVIČ, M., LUKÁČ, M.: Podiel vnútorného lekárstva a nemocnice na prevencii. Čs Zdravotníctví, 37, 1989, č. 12, s. 517 - 522. ĎURIŠ, I., MURÍN, J., KIŇOVÁ, S.: Návrh na akreditáciu v odbore vnútorné lekárstvo. Vnitř Lék. 46, 2000, č. 4, s. 247 - 252. HORKÝ, K., KOTÍK, L., ALUŠÍK, Š.: Koncepce oboru vnitřní lékařství. Vnitř Lék, 46, 2000, č. 3, s. 139 - 147. KOTÍK, L.: Jaká je budoucnost interní medicíny v Evropě? Bude to apoptóza, nekróza, nebo adaptace a remodelace? Vnitř Lék, 46, 2000, č. 7, s. 426 - 428. HRNČIAR, J.: Je nutná a prečo je nutná existencia integrovanej interny? Vnitř Lék, 45, 1999, č. 8, s. 506 - 508. STREULI, R. A.: The making of an internist: an european view. Vnitř Lék, 45, 1999, č. 4, s. 253 - 255.